Tradičný odev detí z Príbeliec a Plachtiniec

Dnes sme si pre vás pripravili digitálnu verziu výstavy fotografií, na ktorej sme spolupracovali s obcou Príbelce a FSk Bažalička. Na fotografiách v našom videu je zachytený tradičný odev detí z Príbeliec a Plachtiniec v rôznych časových obdobia 20. storočia.
Tradičným detským odevom sa nazýva súbor súčastí a spôsob obliekania detí do obdobia, kým nezačnú nosiť odev dospelých. Ich odev sa menil s fyzickým vývojom a jeho funkcia bola najmä ochranná. V minulosti sa v Plachtinciach a Príbelciach pri výrobe detského odevu dbalo na úsporu materiálu a preto sa ich odev šil vo väčšine prípadov z obnosených šiat dospelých. Charakteristickou pre detský odev bola aj malá výzdoba alebo jej úplná absencia. Bolo zvykom našiť dieťaťu na odev niečo z červeného materiálu, ktorý ho chránil pred zlými, negatívnymi silami.
V Horných a Stredných Plachtinciach bola od 30. rokov 20. storočia prvým odevom novorodenca plienka. Plienky sa vyrábali z domáceho, konopného plátna. Vyrábali sa však aj z obnosených odevných súčastí dospelých, napríklad zo ženskej košeľky, alebo z mužskej košele. V období po druhej svetovej vojne sa naskytla možnosť plienky si kúpiť, no aj napriek tomu niektorí naďalej používali plienky staršieho typu. V tomto prípade šlo väčšinou o chudobných ľudí, alebo o tých, ktorí chceli, aby sa aj tieto plienky úplne obnosili a až potom kúpili dieťaťu nové.
Deťom sa hneď po narodení dávali aj košieľky, tzv. “košeľke”. Táto košieľka väčšinou nebola nová, ale obnosená, pretože nová by dieťa tlačila. Vyrábala sa zvyčajne zo šifónu a šila sa buď ručne, alebo na šijacom stroji. Uväzovala sa na zadnej strane (na krku dieťaťa) šnúrkou, pričom chrbátik ostal holý. Ženy šili deťom košieľku dlhú buď po kolienka, alebo nižšie, aby dieťaťu vydržala dlhšie. Výzdoba košieľky pre deti bola len veľmi jednoduchá. Okolo hrdla sa vyšil malý vzor, napríklad ružička. Najčastejšie sa vyšívalo bielymi bavlnkami.
Deťom, chlapcom aj dievčatám, sa v prvé dni po narodení dával aj čepček, ktorý bol jednoduchého strihu a uväzoval sa pod bradou. Bol ušitý z domáceho plátna, alebo z kupovanej látky a ozdoboval sa stužkami, ktoré sa naň našili do tvaru rúrok. Stužky vo výzdobe dopĺňali aj flitre a perličky. Takýto čepček sa v Horných a Stredných Plachtinciach nazýval “rúrkaví čepčok”. Funkcia detského čepčeka bola hlavne ochranná, pretože chránila dieťa pred vetrom a nepriaznivým počasím. Rodičia ho svojmu dieťaťu dávali aj z estetického dôvodu – aby mu neodstávali uši a bolo krajšie. Farebnosťou čepčeka sa zvyčajne rozlišovalo pohlavie dieťaťa. Chlapec mal čepček väčšinou s modrými a bielymi stužkami a dievča s ružovými a bielymi stužkami.
Krst bol prvou príležitosťou na oblečenie dieťaťa do slávnostnejšieho odevu. V Plachtinciach sa deti krstili po 1 – 2 týždňoch od jeho narodenia. Dieťa bolo oblečené rovnako ako po narodení (v košieľke, čepčeku a perinke), no všetky odevné súčiastky boli nové a viac vyzdobené.
Keď sa postupom času prestalo dieťa baliť do perinky, rodičia mu obliekli druh šatovej zástery so zapínaním vzadu (gombíkmi, alebo patentami), ktorý je označovaný ako kabanka, alebo šaty. Vrchný diel šiat bol v podobe ženskej “sabatki” a spodný diel bol v tvare malej sukničky. Na šaty sa dala aj menšia obdoba ženskej vrchnej sukne.
Dieťa prestávalo nosiť plienky najčastejšie v období medzi druhým až tretím rokom jeho života. Bola to však individuálna záležitosť o ktorej rozhodovali rodičia buď na základe vyspelosti dieťaťa, alebo ich ekonomickej situácie.
Keď malo dieťa približne tri roky, rodičia mu dali oblečenie, ktoré už rozlišovalo jeho pohlavie. Stávalo sa však aj to, že chlapci nosili šaty dlhšie a tak boli ostatným deťom na výsmech. Väčšinou však chlapci v tomto období začali nosiť nohavice a košeľu, ktorá bola strihom zhodná s oblečením dospelého muža. Bielu košeľu deťom vyrábali zo šifónu a upevňovala ju gombíkmi, ktoré boli väčšinou modré, červené, alebo biele. Nohavice boli najčastejšie z čierneho súkna, alebo z báršonu (manchester). Dievčatá ostali v sukniach a ich odev sa začal vzhľadom podobať na odev dospelej ženy. Namiesto rúrkavého čepčoka začali nosiť tzv. gombaví čepčok, ktorý bol háčkovaný z vlny.
Aj obuv detí bola jednoduchá a na bežné nosenie sa vyrábala len z lacných a ľahko dostupných materiálov, keďže noha dieťaťa rástla rýchlo. Cez leto deti chodili najčastejšie bosé. Topánky sa kupovali veľké, aby v nich dieťa vydržalo aj niekoľko rokov. Vyrábali sa pre nich aj súkenné čižmy, na ktoré sa vyšívali malé ornamenty. Ako obuv do izby im rodičia vyrábali papučky zo zamatu, z báršonu, alebo im papuče uplietli z vlny. Na sviatočné príležitosti a do kostola nosili deti kožené topánky na šnurovanie, ktoré kupovali u obuvníkov.
Úprava hlavy u detí bola po dovŕšení jedného roku života rovnaká ako u dospelých. Dovtedy deťom nechali rásť vlasy a prvýkrát ich ostrihali po dvanástich mesiacoch. Verilo sa, že ak by dieťa ostrihali skôr, bolo by choré a nešťastné. Prvé strihanie dieťaťa bolo úplné. Dievča aj chlapca ostrihali dohola. Prvé ostrihané vlasy zabalili do papiera a pustili ich dolu vodou, aby dieťa rástlo tak rýchlo, ako tečie voda v potoku. Chlapcov potom pravidelne strihali nožnicami alebo ručným strojčekom, pričom dievčatá už nestrihali. Keď mali dostatočne dlhé vlasy, začali im ich česať na víkruti ako dievkam.
Postupom času, najmä od 60. rokov 20. storočia, začali rodičia svoje deti obliekať do mestského odevu. Všetky detské odevné súčiastky sa už v tomto období dali kúpiť v obchodoch. Móda sa menila aj u dospelých a preto bolo rozhodnutie o preoblečení detí z tradičného do mestského odevu jednoduché. V súčasnosti majú niektoré deti ušitý tradičný odev, no nosia ho len počas vystúpenia detského folklórneho súboru, alebo inej folklórnej príležitosti. Detský odev sa dnes šije najčastejšie na základe zmenšenia tradičného odevu dospelých, ktorého sa zachovalo viac.