JARNÁ GALÉRIA POÉZIE

„Umelec je niekto, kto produkuje veci, ktoré ľudia nepotrebujú.“ /Andy Warhol, americký maliar/

Potrebujete vy vo svojom živote umenie? Cítite s ním určitým spôsobom spojitosť? Vnímate ho aj vy ako individuálny prejav kreatívnej schopnosti duše?

Náš dnešný príspevok spája v jedno niekoľko umeleckých odvetví – umelecký prednes, fotografiu a folklór. Recituje Mgr. art. Cyril Páriš, fotografovala pani Žaneta Vargová a spievajú sólisti FSk Bažalička – Mária Cellengová a Juraj Matiaš.

PAMÄTNÝ DEŇ LAJOSA KUBÁNYIOHO – Kubányi Lajos emléknap

V tomto roku sme 3. mája plánovali usporiadať pamätný deň Lajosa Kubányiho, maliara Novohradu v Dolných Strhároch. V čase bezpečnostných opatrení kvôli koronavírusu (COVID-19) nebolo možné podujatie uskutočniť, preto sme o ňom zostavili spomienkový bulettin, ktorý sa zaoberá životom a činnosťou maliara. Práve ním si pripomíname 135. výročia jeho narodenia. V plánovanom čase položíme na jeho hrob pamätnú kyticu za prítomnosti 2-3 osôb. 2020. május 3-ra volt tervezve Alsóesztergályban a hagyományos megemlékezés és koszorúzás Kubányi Lajosra, Nógrád festőjére. Mivel ez a rendezvény hagyományos módon a koronavírus-járvány miatt nem valósulhat meg, ezért egy kis füzet lett összeállítva. A kiadvány „Nógrád festőjének“, Kubányi Lajosnak életével és részben munkásságával foglalkozik. Elolvasásával emlékezzünk rá születésének 135. évfordulóján. A tervezett időpontban szervezeteink nevében (2-3 személy) a sírjánál elhelyezzük az emlékezés virágait.

Zverejnenie výsledkov CINEAMA 2020

CINEAMA 2020

regionálne kolo celoslovenskej postupovej súťaže neprofesionálnej filmovej tvorby.

Srdečne Vás pozývame zhliadnuť prezentáciu prihlásených krátkych súťažných filmov (v kategóriách animovaný film, minútový film, hraný film, reportáž, dokument a videoklip), rozborový seminár a vyhodnotenie poroty /všetko nájdete v priloženom videu/.

V tomto roku sme zaregistrovali 11 účastníkov s 21 filmami, ktoré predstavujú svojské, originálne a hlavne zábavné pohľady našich filmárov na svet okolo seba. Pohodlne sa usaďte a pozrite si ich tvorbu v bezpečí vašich domovov. Pevne veríme, že o rok sa vidíme aj na verejnom premietaní.
Gratulujeme postupujúcim autorom, ďakujeme všetkým zúčastneným a prajeme príjemný kultúrny zážitok pri sledovaní.

Podujatie sa uskutočnilo s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.

CINEAMA 2020

Vyhodnotenie a prezentáciu krátkych filmov prihlásených do regionálneho kola celoslovenskej postupovej súťaže neprofesionálnej filmovej tvorby CINEAMA 2020 pre Vás chystáme, zo známych dôvodov, v tomto roku online. Prajeme príjemný kultúrny zážitok v bezpečí domova dňa 30.04.2020 od 15:00 hod.

Pinďúr

Bláznivá komédia – príbeh troch postáv: dedinskej vdovy („šovkiňe“ – krajčírka, ktorá šije „paňskie háby“, 3x rozvedená a 2x vdova), dedinského učiteľa (bádateľ zaoberajúci sa etnológiou) a dedinského gazdu (vdovec, hľadajúci si manželku), ktorí sa stretnú na dedinskej autobusovej zastávke v Pinďúrove a tam sa ich osudy pretnú.

Vývin tradičného ženského odevu v Plachtinciach a Príbelciach

Kto z vás pozná plachtinský či príbelský tradičný odev, veľmi dobre vie, že správne sa obliecť či učesať je doslova alchýmiou. Posledné dva roky sme sme organizovali tvorivé dielne s tématikou tradičných úprav vlasov slobodných a vydatých žien.
Dnes pre vás zverejňujeme zaujímavý dokument, ktorý popisuje nielen ako sa obliecť a učesať, ale dozviete sa v ňom aj zaujímavosti o vývine ženského odevu od začiatku 20.storočia.
Pre Hontiansko-ipeľské osvetové stredisko vo Veľkom Krtíši /v zriaďovateľskej pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja/ pripravila Mária Beňová.
Touto cestou zo srdca ďakujem mojim informátorkám – Márii Cellengovej z Príbeliec a Márii Mlynárovej z Horných Plachtiniec, ktoré sa v roku 2006 veľkou mierou pričinili o vznik tohto krátkeho filmu.

Tradičný odev detí z Príbeliec a Plachtiniec

Dnes sme si pre vás pripravili digitálnu verziu výstavy fotografií, na ktorej sme spolupracovali s obcou Príbelce a FSk Bažalička. Na fotografiách v našom videu je zachytený tradičný odev detí z Príbeliec a Plachtiniec v rôznych časových obdobia 20. storočia.
Tradičným detským odevom sa nazýva súbor súčastí a spôsob obliekania detí do obdobia, kým nezačnú nosiť odev dospelých. Ich odev sa menil s fyzickým vývojom a jeho funkcia bola najmä ochranná. V minulosti sa v Plachtinciach a Príbelciach pri výrobe detského odevu dbalo na úsporu materiálu a preto sa ich odev šil vo väčšine prípadov z obnosených šiat dospelých. Charakteristickou pre detský odev bola aj malá výzdoba alebo jej úplná absencia. Bolo zvykom našiť dieťaťu na odev niečo z červeného materiálu, ktorý ho chránil pred zlými, negatívnymi silami.
V Horných a Stredných Plachtinciach bola od 30. rokov 20. storočia prvým odevom novorodenca plienka. Plienky sa vyrábali z domáceho, konopného plátna. Vyrábali sa však aj z obnosených odevných súčastí dospelých, napríklad zo ženskej košeľky, alebo z mužskej košele. V období po druhej svetovej vojne sa naskytla možnosť plienky si kúpiť, no aj napriek tomu niektorí naďalej používali plienky staršieho typu. V tomto prípade šlo väčšinou o chudobných ľudí, alebo o tých, ktorí chceli, aby sa aj tieto plienky úplne obnosili a až potom kúpili dieťaťu nové.
Deťom sa hneď po narodení dávali aj košieľky, tzv. “košeľke”. Táto košieľka väčšinou nebola nová, ale obnosená, pretože nová by dieťa tlačila. Vyrábala sa zvyčajne zo šifónu a šila sa buď ručne, alebo na šijacom stroji. Uväzovala sa na zadnej strane (na krku dieťaťa) šnúrkou, pričom chrbátik ostal holý. Ženy šili deťom košieľku dlhú buď po kolienka, alebo nižšie, aby dieťaťu vydržala dlhšie. Výzdoba košieľky pre deti bola len veľmi jednoduchá. Okolo hrdla sa vyšil malý vzor, napríklad ružička. Najčastejšie sa vyšívalo bielymi bavlnkami.
Deťom, chlapcom aj dievčatám, sa v prvé dni po narodení dával aj čepček, ktorý bol jednoduchého strihu a uväzoval sa pod bradou. Bol ušitý z domáceho plátna, alebo z kupovanej látky a ozdoboval sa stužkami, ktoré sa naň našili do tvaru rúrok. Stužky vo výzdobe dopĺňali aj flitre a perličky. Takýto čepček sa v Horných a Stredných Plachtinciach nazýval “rúrkaví čepčok”. Funkcia detského čepčeka bola hlavne ochranná, pretože chránila dieťa pred vetrom a nepriaznivým počasím. Rodičia ho svojmu dieťaťu dávali aj z estetického dôvodu – aby mu neodstávali uši a bolo krajšie. Farebnosťou čepčeka sa zvyčajne rozlišovalo pohlavie dieťaťa. Chlapec mal čepček väčšinou s modrými a bielymi stužkami a dievča s ružovými a bielymi stužkami.
Krst bol prvou príležitosťou na oblečenie dieťaťa do slávnostnejšieho odevu. V Plachtinciach sa deti krstili po 1 – 2 týždňoch od jeho narodenia. Dieťa bolo oblečené rovnako ako po narodení (v košieľke, čepčeku a perinke), no všetky odevné súčiastky boli nové a viac vyzdobené.
Keď sa postupom času prestalo dieťa baliť do perinky, rodičia mu obliekli druh šatovej zástery so zapínaním vzadu (gombíkmi, alebo patentami), ktorý je označovaný ako kabanka, alebo šaty. Vrchný diel šiat bol v podobe ženskej “sabatki” a spodný diel bol v tvare malej sukničky. Na šaty sa dala aj menšia obdoba ženskej vrchnej sukne.
Dieťa prestávalo nosiť plienky najčastejšie v období medzi druhým až tretím rokom jeho života. Bola to však individuálna záležitosť o ktorej rozhodovali rodičia buď na základe vyspelosti dieťaťa, alebo ich ekonomickej situácie.
Keď malo dieťa približne tri roky, rodičia mu dali oblečenie, ktoré už rozlišovalo jeho pohlavie. Stávalo sa však aj to, že chlapci nosili šaty dlhšie a tak boli ostatným deťom na výsmech. Väčšinou však chlapci v tomto období začali nosiť nohavice a košeľu, ktorá bola strihom zhodná s oblečením dospelého muža. Bielu košeľu deťom vyrábali zo šifónu a upevňovala ju gombíkmi, ktoré boli väčšinou modré, červené, alebo biele. Nohavice boli najčastejšie z čierneho súkna, alebo z báršonu (manchester). Dievčatá ostali v sukniach a ich odev sa začal vzhľadom podobať na odev dospelej ženy. Namiesto rúrkavého čepčoka začali nosiť tzv. gombaví čepčok, ktorý bol háčkovaný z vlny.
Aj obuv detí bola jednoduchá a na bežné nosenie sa vyrábala len z lacných a ľahko dostupných materiálov, keďže noha dieťaťa rástla rýchlo. Cez leto deti chodili najčastejšie bosé. Topánky sa kupovali veľké, aby v nich dieťa vydržalo aj niekoľko rokov. Vyrábali sa pre nich aj súkenné čižmy, na ktoré sa vyšívali malé ornamenty. Ako obuv do izby im rodičia vyrábali papučky zo zamatu, z báršonu, alebo im papuče uplietli z vlny. Na sviatočné príležitosti a do kostola nosili deti kožené topánky na šnurovanie, ktoré kupovali u obuvníkov.
Úprava hlavy u detí bola po dovŕšení jedného roku života rovnaká ako u dospelých. Dovtedy deťom nechali rásť vlasy a prvýkrát ich ostrihali po dvanástich mesiacoch. Verilo sa, že ak by dieťa ostrihali skôr, bolo by choré a nešťastné. Prvé strihanie dieťaťa bolo úplné. Dievča aj chlapca ostrihali dohola. Prvé ostrihané vlasy zabalili do papiera a pustili ich dolu vodou, aby dieťa rástlo tak rýchlo, ako tečie voda v potoku. Chlapcov potom pravidelne strihali nožnicami alebo ručným strojčekom, pričom dievčatá už nestrihali. Keď mali dostatočne dlhé vlasy, začali im ich česať na víkruti ako dievkam.
Postupom času, najmä od 60. rokov 20. storočia, začali rodičia svoje deti obliekať do mestského odevu. Všetky detské odevné súčiastky sa už v tomto období dali kúpiť v obchodoch. Móda sa menila aj u dospelých a preto bolo rozhodnutie o preoblečení detí z tradičného do mestského odevu jednoduché. V súčasnosti majú niektoré deti ušitý tradičný odev, no nosia ho len počas vystúpenia detského folklórneho súboru, alebo inej folklórnej príležitosti. Detský odev sa dnes šije najčastejšie na základe zmenšenia tradičného odevu dospelých, ktorého sa zachovalo viac.

Halúzka moja

Juraj Matiaš hru napísal na základe skutočných životných udalostí, ktoré sa odohrali v Plachtinciach v polovici minulého storočia. Narodil sa v Horných Plachtinciach a tu prežil svoje detstvo a mladosť. Dedinské prostredie mu prirástlo k srdcu. Krásna prírodná scenéria, ľudové zvyky a obyčaje, tradície, folklór, dedinská kultúra, tým všetkým bol popretkávaný neľahký život dedinčanov. Vychádzal  zo skutočných udalostí, ktoré  zažil v mladosti a utkveli mu v pamäti. Istým spôsobom humorné, i poučné. Popretkávané „útržkami“ starodávnych zvykov a pestrofarebnou svojráznosťou plachtinských a príbelských ručne zhotovených krojov. Je v tom jednoduchá krása, možno trochu folklóru, ktorý je jeho srdcovkou. Je v tom reč našich starých mám a starých otcov ( hra je napísaná v plachtinskom nárečí) Je to skutočný príbeh o živote našich dedinčanov – klenot z nášho regiónu.


Veľká Noc v Horných Plachtinciach

“Kohút pri potôčku, volá na sliepočku,
za božťok na líčko, darujem vajíčko.”


Počas predveľkonočného obdobia sme mali tak ako po každý rok pripravené vzdelávacie
podujatie pre deti zo základných škôl – JAR V HONTE.
Jar bola pre ľudí v minulosti veľmi očakávaným a vítaným obdobím. Začali sa jarné práce na
poliach a všetci si želali čo najlepšiu úrodu. V niektorých oblastiach na Slovensku sa deťom
skončil školský rok skôr ako je tomu v súčasnosti. Bolo to už 12.marca – na Gregora, alebo v
prvý jarný deň. Dôvodom bol práve začiatok jarných prác a s tým prichádzajúce pracovné
povinnosti školákov.
Najvýznamnejším kresťanským sviatkom ľudí bola práve VEĽKÁ NOC. Viazalo sa na ňu
veľké množstvo tradičných zvykov a úkonov. Ako veľkonočné sviatky slávili v Horných
Plachtinciach v prvej polovici 20. storočia nám porozprával Juraj Matiaš. V krátkych videách
sa dozviete napríklad aj to, ako si upliesť korbáč.

Pre Hontiansko-ipeľské osvetové stredisko vo Veľkom Krtíši /v zriaďovateľskej pôsobnosti
Banskobystrického samosprávneho kraja/ pripravila Mária Beňová.

DIVADELNÉ PREDSTAVENIE v pohodlí domova

Opatrenia počas pandémie COVID-19 zasiahli snáď každého. Aj u nás sú z tohto dôvodu pozastavené všetky verejné podujatia a pripravované súťaže či prehliadky. A tak presúvame… plánujeme a tentoraz pracujeme aj bez vás – bez divákov, súťažiacich a účastníkov.
Ak ste doma, máte čas a chuť na kultúrne podujatie… divadlo… tak tu máme pre vás divadelné predstavenie Divadla Štefana Kvietika – MATKA 😉